Stories

Look into my eyes... what can you see?

26. march 2017 at 22:00 | Luan
"Pozri sa na mňa," povedala som do ticha. Pomaly na mňa preniesol zrak. Počúval ma s akousi nechuťou. Ale potreboval to vedieť. Potrebovala som mu to povedať. "Pozri mi do očí," povedala som naliehavo. Urobil tak. "Čo tam vidíš?" Zamračil sa.
"Kde?"
"V mojich očiach," odpovedala som. Pozeral sa mi do nich. A ja do tých jeho. Ponorila som sa do nich, do tej temnej hlbiny. Padala som dolu studňou, no bolestivý náraz neprichádzal. Išla som stále hlbšie... V týchto očiach som videla radosť i smútok, šťastie i bolesť, lásku i nenávisť. Odzrkadľovali sa v nich všetky jeho pocity. Dokázala som z nich vyčítať jeho myšlienky. Poznala som ho natoľko, že sme sa dorozumeli bez slov. Jedným pohľadom sme si navzájom dokázali vyjadriť všetko, čo sme chceli. Tie oči ma sprevádzali na každom mojom kroku, starostlivo ma vždy sledovali. Boli to oči priateľa, spriaznenej duše. ...A teraz boli tie oči sklenné. Vytratila sa z nich iskra života. Zmizlo to hrejivé teplo, ktoré mi vždy vyčarilo úsmev na tvári. Boli rovnako chladné ako jeho ruky.
"Čo vidíš?" šepla som. Chvíľu mlčal. Akoby zvažoval slová, ktoré povie.
"Nič," povedal napokon. A toto slovo, toto jednoduché slovo, vo mne zapálilo oheň. Stačila jedna iskra, a rozhorel sa celý les. Páliaca tekutina kolovala mojimi žilami, napĺňala ma. A ja som odrazu vedela, čo mám robiť. Chytila som jeho ruky do mojich dlaní. Mykol sa, no pohľad neodtrhol. Mŕtvolný chlad prenikal pod moju pokožku, no oheň neuhasil. Stisla som ruky, ktoré ma toľkokrát hladili. V ktorých som našla svoje útočisko, keď mi bolo zle. No on nevedel všetko. Teraz sa to mal dozvedieť. Všetky svoje myšlienky som sústredila na spomienky. Na minulosť. Na všetko, čo o mne nevedel. A potom, som mu ich ukázala.
Najprv mal rovnaký neprístojný výraz. Vytrvalé odmietanie. Zatrpknutosť. Po pár sekundách sa to zmenilo. Uvidel to. Uvidel ich. Jeho pohľad zmäkol. Ukázala som mu seba. Svoju minulosť, o ktorej nikto nevedel. Jemu jedinému som to dokázala ukázať. Pri ňom jedinom som dúfala, že to pochopí. Jemu som sa otvorila najviac zo všetkých. I keď nie úplne... ale vedel toho o mne najviac. Zatvoril oči. A otvoril ich. Boli ešte stále sklenné, ale nemali ten prázdny pohľad. Bude sa hnevať, že som mu to ukázala až teraz? Teraz, keď to už nikomu nemôže povedať? Bude si myslieť, že som mu neverila?
"Ďakujem," povedal.
"Za čo?" opýtala som sa potichu.
"Že si mi to ukázala." Usmial sa. Úsmev rozžiaril jeho tvár. "Za to ďakujem." Opätoval mi stisk rúk. Stála som tam potichu. Cítila som, že tu už nebude dlho. O chvíľu ma opustí. Opustí navždy... Z náhleho popudu som sa postavila na špičky a pobozkala ho. Dotyk, jeho teraz chladných pier, bol rovnaký. Rovnaký ako vždy, keď sme sa bozkávali. Bozk mi opätoval. Spomenula som si na bozk v parku na lavičke. Na ulici v daždi. V škole počas prestávky. Uňho doma v kuchyni. Ale toto bol posledný. Náš posledný bozk. Než odíde na večnosť.
"Je čas," povedal šeptom, keď oddelil naše pery. Smutne sa na mňa usmial. "Mysli na mňa len s úsmevom na perách. Vždy budem s tebou. Tu," priložil ruku na miesto, kde mi bilo srdce. Poslednýkrát na mňa pozrel. Potom sa obrátil chrbtom ku mne a kráčal v ústrety oslepujúcej žiare. Dívala som sa, ako mizne v tom tajomnom svetle...
Až keď žiara zmizla, naplno som si uvedomila, čo sa stalo. Odišiel. Navždy. Na večný odpočinok. Klesla som na kolená. Oči mi zaliali slzy. A cez tú záplavu som zbadala vec ležiacu na zemi mokrej od dažďa. Natiahla som k nej ruku a pevne ju uchopila v dlani. Nevnímala som bolesť, nevnímala som krv, ktorá sa mi z dlane rinula. Zanechal mi poslednú pamiatku na neho. Pritisla som si ju k hrudi.
Bielu ružu.

...
Luan

V lese

18. march 2017 at 13:22 | Luan
Hello, friends!

Ospravedlňujem sa za dlhšiu neaktivitu - bola som bez pripojenia na internet a potom sa akosi nenašiel čas... v škole sa toho veľa navalilo. Každopádne, dnes tu mám pre vás článok, ktorý pravdepodobne nebude až taký bežný - nahliadnutie do mojej tvorby.
Inšpiroval ma obraz (Bohdan Hostiňák, V lese, 2005, olejomaľba), ktorý sa mi sem nepodarilo dať - na internete som ho, bohužiaľ, nevedela nájsť a odkaz na stránku, kde bol, mi nefungoval. Ten obraz mi vnukol nápad na krátky príbeh, alebo, lepšie povedané, poviedku. Nepíšem práve najlepšie, preto budem rada za každý názor a upozornenie, čo by som mohla zlepšiť.

(by: Yo)

 
 

Advertisement