V lese

18. march 2017 at 13:22 | Luan |  Stories
Hello, friends!

Ospravedlňujem sa za dlhšiu neaktivitu - bola som bez pripojenia na internet a potom sa akosi nenašiel čas... v škole sa toho veľa navalilo. Každopádne, dnes tu mám pre vás článok, ktorý pravdepodobne nebude až taký bežný - nahliadnutie do mojej tvorby.
Inšpiroval ma obraz (Bohdan Hostiňák, V lese, 2005, olejomaľba), ktorý sa mi sem nepodarilo dať - na internete som ho, bohužiaľ, nevedela nájsť a odkaz na stránku, kde bol, mi nefungoval. Ten obraz mi vnukol nápad na krátky príbeh, alebo, lepšie povedané, poviedku. Nepíšem práve najlepšie, preto budem rada za každý názor a upozornenie, čo by som mohla zlepšiť.

(by: Yo)



Nahneval sa. Nahneval sa tak, ako ešte nikdy v živote. Búrka pocitov lomcovala jeho vnútrom. A on, sám, kapitán svojej lode, plavil sa na rozbúrenom mori. Sčista-jasna oblohu preťal blesk a zasiahol ho celou svojou silou. Musí utiecť. Musí. Už to takto dlhšie nevydrží. Myseľ ovládaná touto spásonosnou myšlienkou nepovolila iným narušiť jej úmysel. Jeho telo sa zdvihlo, a bez toho, aby si uvedomoval, čo robí, ušiel. Opustil svoj domov. Miesto, kolísku lásky a šťastia, i nenávisti a trápenia. Sprevádzaný striebristým svitom luny ho nohy zaviedli do lesa. V noci sa zdal temný a ak by mu v krvi nekoloval andrenalín, bál by sa strašidiel hľadiacich naňho zo všetkých strán. Pohľadom neprítomne prechádzal po vysokých tmavých stromoch , po čiernej oblohe posiatej hviezdami, po nerovnej, zákernej pôde lesa. Ešte stále bol v pohybe, kráčal pomalým krokom, prepletal sa pomedzi stromy. Zrazu mu do oka padlo malé miestečko, malinká čistinka. Uprostred nej rástli do kruhu červené muchotrávky. Zrýchlil sa mu dych. Na takýchto miestach sa zjavujú víly... Pozrie na mesiac. Je spln. V hrdle mu vyschne. Veľkí chlapci zo školy hovorili, že počas splnu tu tancujú démoni... Na tvári sa mu mihol odhodlaný výraz. Nemôže nič stratiť. Už aj tak nič nemá. Postavil sa uprostred kruhu. Nič sa nedialo. Potichu vydýchol. Sú to len hlúpe povedačky. Odrazu sa všade rozhostilo ticho. Celý les sa akoby umlčal nejakým zaklínadlom. Zatajil dych. Na čelo mu vyskočili kvapôčky potu. Po chvíli začul zvuk podobný fúkaniu jemného vetra. Je v bezpečí, vie to. Zvuk sa však zosilnil. Nepripomínal už vietor, bol to... šepot. Nerozoznával slová. Zachvel sa strachom. Kútikom oka zachytil pohyb. Stuhol a neodvážil sa otočiť. Pred jeho očami sa z tieňov vynorila postava. Mala nejasné obrysy, ale oči jej jasno načerveno žiarili. Objavili sa ďalšie postavy, veľmi podobné tej prvej. Obstúpili ho z každej strany. Cítil, ako sa mu podlamujú kolená. Od strachu už nevedel ani stáť. Klesol na zem. Šepot mu hučal v ušiach. Dvihol hlavu. Výjav, ktorý sa tam odohrával, bol hrôzostrašný. Postavy sa približovali čoraz bližšie. Bol v pasci. Obkľúčený. Nie, toto nemôže byť pravda, prosím, NIE!
...Jeho výkrik sa niesol lesom.
A rozhostilo sa ticho. Ťaživé ticho. Nikto sa však nepýtal, prečo chlapec zmĺkol.
Všetci to vedeli...

Luan
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Siginitou Siginitou | Email | Web | 15. april 2017 at 14:28 | React

Velice pěkné :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement